[ Stolové hry | Miniatúry | Warhammer | Warhammer 40K | Confrontation ]

  
Hlavné Menu
Reklama
Spriatelené Weby
 
 
 
www.kafe.sk
  Naše mini-logo:
 
Nové články
The first task [2012-02-10 21:05:04]
Takze uvodny clanok co som sa len tak chvilu hral ked nebolo v robote co robit :D nejasnosti je tam...
Stret na Sartanskej planine [2011-12-07 10:13:53]
Battletech 3025
ZRudi vs Miglo
+++Stret na línii Kamenin – GT 722+++ [2011-11-16 12:44:01]
+++Krst ohňom A´un Adat+++ [2011-01-31 19:43:51]
+++chaos vs tau battlereport+++
Kto je online
Pripojeno uživatelu: 2
(1 v sekci Články)

Reg. uživatelé: 0
Návštevníci: 2

více...


Príbeh - Rituál úsvitu (začiatok Ragnaroku)
  Posted on Thu 06 Apr 2006 by fingol (2267 reads)
Púšť Syharhalna sa zdala byť nekonečná.
Prvé lúče slnka sa už čoskoro dotknú jej horizontu...

Tri ženy stáli na vrchole duny a ich voľné šaty povievali v ľahkom vánku končiacej noci.
Pred ich nesmrteľným zrakom sa predostieral pohľad na osamelú vežu, stratenú uprostred oceánu piesku – Druhý Shamir, alchymistickú vežu a hlavné mesto Dirzovho cisárstva. Ani najtichší zvuk neprezrádzal, že by sa v tomto vertikálnom meste nachádzal nejaký život, aj keď obyčajne nepoznalo oddych. Ku kolosálnej veži sa blížili dvaja pútnici. V okamihu, keď bol spustený ohromný padací most, ktorý im umožnil vstúpiť, steny Shamiru ožili zvukom rytmickej hymny...


***

Prichádzajúcich pozorovali aj iné oči. Ako sa blížili, šepot obyvateľov Shamiru sa postupne utišoval, aby prenechal miesto oslavnému chorálu, ktorý teraz rezonoval v celom meste.
Počas každého refrénu opustil najvyššie poschodie Veže, Poschodie kňazov, jeden veriaci boha Arh-Toltha, aby zostúpil po Rebríku dokonalosti. Toto meno bolo dané rozľahlému schodisku, ktoré bežalo pozdĺž stien centrálnej časti mesta a obopínalo ho ako nekonečná špirála...
Prvý veriaci sa postavil na jeho prvý schod, ďalší veriaci prešiel popri ňom a zastal o schod nižšie... Ako pokračovala Arh-Tolthova litánia ďalej a ďalej, boli obsadzované jeden po druhom ďalšie a ďalšie schody.

Niekoľko metrov nad procesiou sa vznášajúc vo vzduchu zdvíhal jeden z gigantických výťahov, ktorý bol obyčajne používaný na dopravu ľudí a tovaru medzi rôznymi úrovňami hlavného mesta Syharhalny. Aj napriek svojim obrovským rozmerom teraz gondola viezla iba jediného človeka – seminaristu kultu Arh-Toltha. Skromný študent bol poverený dôležitou úlohou – doručiť odkaz tomu, kto vystúpil na najvyšší schod Dokonalosti a kto teraz žil na vrchole Veže – nebol to nik iný ako samotný alchymistický cisár Basyleus Villa. Posol počas svojho stúpania nemohol inak ako pozorovať výstrednú procesiu veriacich svojho boha. Dostať túto úlohu bola pre neho veľká česť – takáto príležitosť sa mu už nikdy nemusela naskytnúť.
Musel preto urobiť dobrý dojem, inak...
Gondola sa zastavila na svojom najvyššom mieste – Poschodí kňazov. Seminarista prešiel niekoľko posledných úrovní smerom k vrcholu, dávajúc si pri tom pozor, aby neskrížil pohľad s mrzutým pohľadom strážcov tejto svätyne. Na každom schode stál kňaz, ktorý so zatvorenými očami neprestajne opakoval tú istú obscénnu liturgiu. V poslových žilách z toho všetkého prúdil adrenalín a tak si ani nevšimol, že jeho sandále sa už nedotýkali kameňa, ale bieleho mramoru. Keď opäť polapil dych, pripomenul si radu, ktorú dostal pred príchodom sem: „Shamir je obrazom Syharskej spoločnosti – postavenie jednotlivca je možné odhadnúť podľa toho, v akej výške žije.“. Každý z týchto schodov v prenesenom význame znamenal roky sebaobetovania a služieb kvôli vzrastu v hierarchii Škorpiónov.
Kto vie, možno jedného dňa aj on bude mať šancu byť jeden z nich ?
Mramor onedlho vystriedalo zlato a horúci vzduch nižších poschodí bol pomaly nahradený chladom noci. Zrazu na seminaristovu tvár dopadol strieborný svit mesiaca – dosiahol vrch veže ! V tom okamihu mu však dopadla na rameno ruka a zastavila jeho sny o perfekcii.

„Kamže si sa vybral, priateľu ?“
Posol sa rýchlo otočil. Ten, kto k nemu takým melodickým hlasom prehovoril, nebol nikto iný ako Magon, Arh-Tolthov vrchný kňaz ! Mladý muž s hrdlom stiahnutím od emócií rýchlo sklopil zrak a padol na kolená. Jeho odpoveď musela byť podaná s čo možno najväčším rešpektom.
„Vaša eminencia, moje meno je Methra. Pán Razheem ma poveril doručiť tento odkaz – ponížene žiada o prijatie jeho excelenciou Basyleom.“
„Methra... hm, to je pekné meno. Budem si ho pamätať. Poponáhľaj sa pridať k svojim bratom – ceremónia sa už začala. Povedz im, že Basyleus dáva pánovi Razheemovi a jeho hosťovi svoje povolenie.“

Methra na krátky čas zahliadol vznešenú spoločnosť, ktorá stála na vetrom hladenom vrcholku Alchymistickej veže. Povšimol si siluetu Basylea, ktorý sa práve rozprával s divnými hosťami z Ďalekých krajín. V centre námestia stála zvláštna kovová studňa, ozdobená drahými kameňmi neobvyklých tvarov. Mladý muž teda nemal príležitosť prehovoriť s Basyleom. V duchu však ďakoval svojim rodičom za to, že mu dali meno, ktoré dokázalo zaujať Magona.

***

Basyleus Villa pozval vyslancov spojencov Syharhalny, aby sa k nemu pripojili a sledovali nezmieriteľnú pomstu Dirzovho cisárstva. Každého diplomata sprevádzal jeden z Komodorov – generálov Škorpióních armád. Prvá prijala ponuku Rhea de Brisis, Purpurová grófka z Acheronu. Nebolo žiadnych pochýb, že jej očarujúca krása, ktorá zviedla počas svojej doby aj samotného Dirza, vytrvala počas storočí iba za cenu krvavých obetí, vďaka ktorým získala svoju prezývku. Vedľa nej stál Komodor Shamiru Ash’Ra Jedinečný, najväčší stratég cisárstva a možno aj celého Aarklashu. Pohľad Jedinečného bol obrátený k horizontu smerom k trom ženským postavám, ktoré mohol vidieť iba on...
Akkyshanský ambasádor Vilyad Hayann sa k nim pridal iba o niekoľko dní neskôr v spoločnosti toho, ktorého volali Prvý pilier Danakilu – Mezaiana Genariaha. Tak ako slnko poznačilo Bojovníkov úsvitu, ktorých už tak dlho viedol, aj jemu púštne slnko zanechalo cez priezor prilby na lícach dve tmavé škvrny. Vilyad Hayann vyzeral popri impozantnom generálovi skoro ako bezvýznamná postava, pokiaľ niekto nemal na pamäti, že bol Majstrom dýk a teda najlepším šermiarom Ashinanského sesterstva. Jediný, kto chýbal, bol Razheem, najmladší a najneohrozenejší z troch armádnych veliteľov Dirzu. Všetky stopy po Mid-Norskom ambasádorovi sa stratili pred piatimi dňami. Komodor pevnosti Inuka, vlastnými mužmi volaný Šialený, si preto vzal na seba úlohu nájsť ho za každú cenu a evidentne uspel.

Šialený a ambasádor Mid-Noru sa teraz nachádzali na stúpajúcej gondole, tej istej, ktorá pred niekoľkými minútami niesla Methru. Ovácie davov na nižších poschodiach začali pomaly ustupovať litánii Arh-Tolthových veriacich, ktorí pokračovali v neúnavnom zostupe smerom k základom mesta.
Ako sa približoval vrchol veže, na tvári Šialeného sa mihol ľahký úsmev. Mid-Norský diplomat Yk-Kthan však nezdieľal dobrú náladu svojej eskorty. Ako Dominant svojho národa predsa žiadnu eskortu nepotreboval ! Démon z Hlbín nemal žiadny problém prísť sem po svojom... problémom bol iba vstup do pevnosti.
Tušil však, že by sa Syharom nepáčilo, keby sa dozvedeli, že to bol on, kto našiel ich Komodora, a nie naopak.
Príchod Yk-Kthana vyvolal na vrchu Shamiru značný údiv. Nikdy nebol Dominant tak skvelým reprezentantom svojho titulu ! Despotov emisár bol vskutku pravou prírodnou silou, skoro tak vysoký ako človek a trikrát tak široký. Intenzita jeho diabolského pohľadu by zastavila akéhokoľvek nepriateľa, možno okrem niekoľkých najotrelejších. Práve preto bol ako jeho dozor zvolený Razheem...
Po zvorilostných predstaveniach ambasádorov ich Basyleus vyzval, aby zaujali miesta okolo centrálnej studne. Litánia k Arh-Tolthovi bola skoro na konci...

***

Posledný z Arh-Tolthových kňazov bol samotný Magon a práve začal svoju zostup po Rebríku dokonalosti. Poznal všetkých veriacich na svojej ceste a postupne ich jedného po druhom míňal. Kňazi, vedci, technomanti, bojovníci...
Rebrík dokonalosti sa však nekončil na Dlažbe - základni alchymistickej Veže. Pokračoval popri jej základoch ďalej až do miest, kde bol zakázaný vstup všetkým s výnimkou kňazov a ich otrokov. Magon pohliadol na mozaiku Dlažby a obnovil inštrukcie stráží – od tohto okamihu sa nesmie pohnúť žiadna gondola a nikto nesmie vstúpiť na mozaiku až do vydania nového rozkazu. Trest za porušenie tohto opatrenia bol neodvolateľný – okamžitá poprava.
Arh-Tolthova litánia sa skončila v okamihu, keď sa Magon postavil pred vchodové dvere do podzemia.
Počas jeho vedenia prišiel každý Arh-Tolthov veriaci o prostredník na každej ruke. Ten na pravej ruke bol nahradený Sallyarom, mužskou zástrčkou z jemnej mede. Na ľavú ruku bol umiestnený Sanyar, ženská zástrčka, ktorej úlohou bolo zbierať energiu, ktorá prúdila telom. Obidve zástrčky boli pokryté protézou, ktorá imitovala pokožku, aby zabránila piesku poškodiť ich a skoruptovať tak tieto posvätné symboly. Z tajomného dôvodu bolo Magonovi povolené privilégium mať dva Sanyary.
Rituál si vyžadoval, aby veriaci odhalili svoje Sanyary aj Sallyary. Každý napriahol svoju pravú ruku a položil ju tomu pred sebou na pravé rameno. Ten urobil to isté, pričom ľavú ruku nechal na svojom pravom ramene. Kňaz na poslednom schode Rebríka dokonalosti vložil svoj Sanyar do Oltára úsvitu, najposvätnejšieho symbolu dokonalosti, ktorý sprevádzal cisárstvo Škorpiónov už po celé generácie.
Magon potom vstúpil do tmy základov Druhého Shamiru. Prešlo veľa minút tichého očakávania.

***

Stovky metrov nižšie.
Magonove kroky sa ozývali v gigantických koridoroch najpodivnejšej nekropoly, akú mohol kto vymyslieť. Uprostred vlhkosti a prachu žiarili od podlahy k stropu tisícky nádrží všetkých možných veľkostí a tvarov, naplnené svetielkujúcimi chemikáliami. Najstaršie boli často krát aj najväčšie. Pod ochranou ich hrubého plátovania spali tvory, ktoré by si zdravá myseľ ani nedokázala predstaviť. Nespočetné množstvá týchto starobylých bojovníkov, zrodených z Dirzovej túžby po dokonalosti, čakali všade vôkol na deň svojho prebudenia. Vrchný kňaz zachytil pohyb jedného z nich. O čom asi tak môžu snívať ? Na tom vlastne nezáležalo, pretože ich dlhý spánok sa už čoskoro skončí...
Magon vstúpil do tmavej miestnosti, ktorú pokrývala tá istá mozaika ako Dlažbu. Reťaz veriacich končila práve tu, oproti veľkej studni, ktorá bola identická s tou, pred ktorou stál Basyleus o stovky metrov vyššie. Ku kňazovi prehovorila povedomá postava, ktorá sedela na okraji studne.


„Magon“
„D’Jabril, očakával som, že ťa tu uvidím. Tvoja úloha sa čoskoro skončí a Arh-Tolth už nebude potrebovať svojho verného strážcu... Po pravde, nemyslím si, že by nejakého potreboval už hodne dlhú dobu. Môžeš mi poďakovať za to, že ťa zbavím tvojho bremena.“
Vrchný kňaz podišiel bližšie a uvidel priezračnú vriacu kvapalinu, ktorá napĺňala studňu. Muž, ku ktorému hovoril, volaný aj Pútnik, pohladil zvláštnu substanciu rukou.
„To je pravda Magon, ale Arh-Tolth ma požiadal, aby som mu preložil túto bezvýznamnú ľudskú myšlienku. Pre neho nie sme nič, iba primitívne organizmy, ktoré zamorili tento plán existencie. Cíti, že ešte stále potrebuje svojho verného strážcu... on ti dal túto delikátnu úlohu, nie ja. Ale ten deň tu bude už o chvíľu, veď uvidíš...“

Magon vedel presne, čo má urobiť. Položil svoju ľavú ruku na jeho pravé rameno a pripojil svoj Sallyar ku kňazovi pred sebou. Počul ako sa vtedy tvory spiace v nádržiach pohli, ako keby sa ich dotkla nejaká nočná mora. Nič ho nemohlo pripraviť na tú chvíľu, ktorá mala práve nastať... V okamihu, keď ponoril svoj druhý Sanyar to tmavej vody v studni, zovrela ho nepopísateľná bolesť a z hĺbky jeho duše unikol úpenlivý výkrik.
Aké bolo jeho prekvapenie, veď na vlastné oči videl ako D’Jabril ponoril do tej substancie ruku, ako keby sa nič nedialo ! Vrchného kňaza prestúpil pocit, že jeho nervy, jeho krv a svaly odporujú, že sa mstia tej temnej mysli, ktorá si dovolila poškvrniť také čisté telo... a potom neostalo nič, iba bolesť.

„Vedel som, že budeš vnímavý, Magon.”

Keď Basyleus zahliadol príchod brieždenia, zdvihol svoje ruky, aby privítal slnko. Keď sa prvé lúče dotkli nespočetných drahokamov na okrajoch studne, jej dno sa otvorilo ako kovový kvet. Slnečné svetlo zahrialo Oltár úsvitu niekoľko metrov nižšie, zatiaľ čo veriaci alchymistického boha opakovali Magonov výkrik v ozvene utrpenia. Veľa kňazov omdlelo alebo zomrelo od prílišnej bolesti. Kvapalina zo studne v hlbinách tak dosiahla Oltár úsvitu a spečatila na veky osud Aarklashu... Z Oltára vyšľahol ohromný oslepujúci lúč, ktorý prešiel Vežou od vrchu až dole a narazil do mozaiky na Dlažbe, ničiac pri tom každú gondolu vo svojej ceste.

Zem sa začala otriasať a z horných poschodí sa začali odlamovať obrovské kusy kameňa. Všetko, čo sa dostalo do kontaktu s energetickým stĺpom, sa doslova vyparilo.
Basyleus jasal. Rehotal sa uprostred tejto kataklyzmy ako blázon.

„Pozerajte, impotentní bohovia a bezvýznamní smrteľníci, pozerajte na zrod Pravého Shamiru ! Nech je tento deň dňom triumfu Dirzovho cisárstva !“ Veža sa začala otriasať vo svojich základoch a obyvateľov Shamiru zachvátila panika. Ich výkriky však neboli ničím v porovnaní s agóniou veriacich, ktorých naplnila Arh-Tolthova moc.
Veža nepadala... ona stúpala. Druhý Shamir bol iba viditeľnou časťou ďaleko väčšej budovy, ktorá teraz pomaly vyrastala z piesku, sprevádzaná stonavým zvukom, ktorý prináležal koncu sveta. Piesok sa počas jej stúpania zosypával pod Vežu a vytváral tak stometrovú prepadlinu. Tieň Shamiru sa rozširoval ďalej a ďalej a stával sa stále hrozivejším.

Tieň Pravého Shamiru zakryl tri ženy v mihu oka. Toto desivé divadlo bolo bezpochyby vidno kilometre ďaleko.
„Toto je úsvit nového veku, sestry moje.“
Bol to však iba začiatok... Vek nenávisti, krviprelievania a ničenia sa začínal priamo pred ich očami.
Vek Temnoty.


Vietor teraz fúkal omnoho silnejšie. Vrch Shamiru sa nachádzal ďaleko vyššie, ako tomu bolo ešte pred niekoľkými minútami. Basyleus stál zadumane.
„...Najprv bude treba prestavať Vežu. Poschodia budú musieť byť rozšírené tak, aby vyhovovali rozmerom Pravého Shamiru. To, čo raz bolo Druhým Shamirom, sa stane Poschodím kňazov... Klony, ktoré snívali vo svojich nádržiach v základoch Veže sa už prebudili. Dobýjanie sa začalo, alchymistická armáda vyrazí už čoskoro.“
Alchymistický cisár sa obrátil na ambasádorov a Komodorov. „Onedlho vypálime Aarklash. Odteraz bude na zemi vládnuť vôľa Temnoty.“

***

Keď Magon otvoril oči, myslel si, že ho D’Jabril chce ohroziť zbraňou. Keď sa však pozbieral, uvedomil si, že Pútnik sa iba usmieva a podáva mu ruku. Iniciály a mozaiky na stenách boli preč. Silná výdrž vrchného kňaza mu dovolila prežiť nekonečnú moc svojho boha. To však nanešťastie nebol prípad ostatných kňazov, ktorí ho nasledovali. V lepšom prípade bola ich životná sila bez zbytkov vysatá, v horšom bola ich telesná schránka rozmetaná mimo možnosti rozoznania jednotlivých častí. Keď sa Magon pokúsil prehovoriť, jeho kedysi kryštalický hlas bol navždy zmenený na chrapľavú ruinu.
Studňa bola prázdna. Ozývala sa z nej iba slabá ozvena, podobná zvuku dýchania. D’Jabril zašepkal do Magonovho ucha:
„Uspel si. Shamir a Arh-Tolth sú teraz jedno. Nasleduj ma do studne, chcel by ťa vidieť na vlastné oči…”

***

Rozľahlá, tmavá a bohato vyzdobená miestnosť ďaleko od Shamiru bola trónnym sálom Levieho kráľa Gorgyna a nachádzala sa v Kallienne, hlavnom meste Alahanu. Sám Gorgyn v nej netrpezlivo očakával odpovede na svoje otázky.
„Znamenia sú oficiálne, vaša výsosť. Toto ráno skutočne nastal Rituál úsvitu.“
„Aký je postup nepriateľa ?“
„Nikto ešte nevie, vaša výsosť. Možno ani Syhari sami ešte presne nevedia. Postup zla bude pomalý, zeme Aarklashu sa budú brániť.“
„Musíme varovať našich spojencov.“
„Naši predstavitelia v Akkylannii nám oznámili, že Grifovia považujú túto hrozbu za nereálnu, vaša výsosť. Váš list sa skoro ani k Nevinnému pápežovi nedostal. Legáti sa na vyhláseniach našich diplomatov iba smiali.“
„Ich pýcha môže byť našou záhubou, kastelán. Keď konečne otvoria oči, môže už byť neskoro. Čo naše kontakty v Inkvizícii ?“
„Toto prijatie bolo ešte horšie, vaša výsosť. Oni sa nesmiali, oni iba jednoducho neverili. Inkvizícia predsa nemohla prehliadnuť takú vlnu moci...“
„Ich viera ich oslepuje. Musíme varovať drakov z Laroqu, ak už o tom teraz nevedia.“
„Ako si želáte, vaša výsosť.“
„Musíme tiež nájsť muža, ktorý pozná Shamir, jeho obyvateľov a ich zvyky.“
„Ambasádor Brehnan, ktorý sa v súčasnosti nachádza v Cadwallone, bol posledným ambasádorom Alahanského kráľovstva v alchymistickom hlavnom meste predtým, ako boli zrušené všetky diplomatické styky...“
„Zavolaj ho späť. Musí ma navštíviť tak skoro, ako rýchlo sa sem dokáže zo Slobodného mesta dopraviť.“
„Rozumiem, vaša výsosť.“

***

Slávnosti sa zúčastnil každý ambasádor v meste, oblečený v najbohatšom odeve a sprevádzaný pôsobivým doprovodom. Aj ostatní prítomní muži a ženy boli skvostne oblečení v nenapodobiteľnom štýle typickom pre Cadwallon. Niekoľko stráží v ťažkých červených plášťoch zabezpečovalo ochranu hostí, ale hlavne hostiteľa.
Nikto nemohol, dokonca nesmel, ignorovať predstaviteľov ambasád – Brehnana za Levov z Alahanu, Iraema za Grifov z Akkylannie, goblina Zakina z No-Dan-Karu, Cynwallského elfa Dyersina z Laneveru a Shaiana Aluda, Dirského alchymistu. Výmeny medzi diplomatmi a ich sprievodom boli občas prudké, ale stále zostávali na prahu zdvorilosti. V pozadí ambasádorov mocností Aarklashu postávali ich osobné stráže. Nosiči zbraní však boli na rozdiel od nich všade. Najviac sa vyskytovali okolo diplomatov, ale nikdy nepreukázali ani len náznak nepriateľstva, dokonca aj keď si jeden z druhého uťahovali či robili na seba grimasy.

Isabeau a jej nosič stáli v tieni a v tichosti všetko pozorovali. Tajnosť mala na sebe ako obvykle červené brnenie, ktoré nieslo ryhy po mnohých dueloch, ktoré sa v Meste zlodejov udiali. Jej pozornosť sa zdala byť upriamená na mladého a ušľachtilého Leva, okolo ktorého sa obšmietali tie najkrásnejšie ženy celého mesta. Dokonca aj niektoré z navštevujúcich Cynwallských princezien nedokázali odolať jeho šarmu, aj keď obyčajne nosili masku nezáujmu až ľahostajnosti... Ten, ktorý vyvolával túto chtivosť, nebol nikto iný ako mladý synovec Levieho ambasádora.
Keď Isabeau začula, ako mladý muž recituje dámam niekoľko poetických veršov, nemohla inak ako sa opovržlivo uškrnúť. Všetok ten krik bol zbytočný, hlavne ak išlo o to dostať niektorú z týchto hlúpych žien do postele... Strýko mládenca však Tajnosť poveril ho chrániť a tak to robila so všetkou účinnosťou, ktorú si vyžadovala jej reputácia.
V každom prípade, nebol to prípad žiadnej z týchto mladých prepelíc, s ktorými by mladý Lev niečo riskoval.
Aj napriek svojej hlavnej úlohe si povšimla neohlásený príchod hosťa, ktorý sem určite nepatril – Posla Alahela. Jeho prítomnosť tu nebola na mieste. Jeho nosič bol viazaný k ambasáde – Posol sa tam musel zastaviť, ak chcel dostať povolenie na narušenie slávnosti. Brehnan zo srdca nenávidel, ak ho vyrušili počas diplomatických aktivít a hlavne keď tak urobil niekto z jeho vlastného tábora.

Alahel sa rýchlo obzrel po okolí a vyrazil smerom k Brehnanovi. Ambasádorova osobná stráž si ho tiež všimla a pokúsila sa mu zastúpiť cestu. Strážca mu v snahe ho zastaviť položil ruku na hruď. Obaja muži sa usmievali, ale padali medzi nimi ostré slová. Alahel pohrozil, že ak to bude nutné, cestu k Brehnanovi si urobí !
Ambasádor pozoroval scénu kútikom oka a nakoniec sa pred svojimi rovesníkmi ospravedlnil. Nechal ich začudovane stáť, okrem iných aj samotného Dena Azhira. Obaja muži potom vyšli von na balkón a zamierili k tichému miestu na terase. Nachádzal sa tam iba párik Cadwallonských šľachticov, ktorí si tam ticho hrkútal. Pohľad z terasy poskytoval veľkolepý pohľad na mesto, určite najlepší široko-ďaleko.

„Je ťažké určiť aká pekná je noc nad mestom, keď niekto prichádza z Dolného mesta, ambasádor.“
„Ktorá sa samozrejme dostatočne narušila tvojim príchodom, Posol.“
„Áno, to je pravda. Tieň prichádza so svojou dávkou nešťastia a žiaľu.“
„Dúfam, že sa zrazu nestávaš básnikom. Bol by som však povďačný, keby si svoje odbočky skrátil a dostal sa k dôvodu tvojej prítomnosti. Situácia medzi ambasádormi je už aj tak napätá a ja si nemôžem dovoliť odísť zo slávnosti príliš ďaleko.“
„V Shamire sa pred šiestimi dňami udiala veľká ceremónia, vedená Basyleom Villom. Zjavne je známa pod menom Rituál úsvitu.“
Z tváre starého Leva vyprchali všetky známky pokoja.
„A ďalej ?“
„Ešte nevieme nič viac, Brehnan. Poslali sme odkaz do Tir-Na-Boru, odkiaľ jeden náš agent vyrazil do púšte. V tomto okamihu však nemáme viac informácií.“
„Čo si žiada jeho výsosť ?“
„Lev nariaďuje váš okamžitý návrat do Kallienne. Máte hlboké znalosti o Dirzských alchymistoch a ich hlavnom meste. Iba vy dokážete zorganizovať prípadnú operáciu v alchymistickej Veži.“
„Za žiadnu cenu teraz nemôžem opustiť Cadwallon.“
„Dokonca ani pomôcť svojej krajine, aby udržala hrozbu z púšte ?“
„Ak teraz odídem, riskujem že náš... priateľ... Shaian Alud vytvorí podobnú situáciu tu, omnoho bližšie k našim hraniciam.“
„Čo teda navrhujete ?“
„Hmm. Ešte neviem. Porozprávame sa o tom zajtra na ambasáde.“
„Ja sa musím okamžite vrátiť do Kallienne... a vy musíte ísť so mnou.“
„Niekoľko hodín nám neublíži. Čítal som zjednodušené verzie Tabuliek Zaharu a poznám výsledky Rituálu. Máme ešte dosť času, pokým pocítime ich efekt. Ty zajtra vyrazíš do kráľovstva a to bude zatiaľ stačiť.“

Isabeau pozorovala celú scénu diskrétne schovaná za dverným rámom. Nepočula nič zo slov, ktoré si muži vymenili, ale nedokázala skryť prekvapenie nad dĺžkou ich rozhovoru.
Situácia musela byť zlá...
Index :: Print :: E-mail
Komentář je vlastnictvím jeho autora. Neodpovídáme za jeho obsah.
Poslal Vlákno



Nové obrázky
Rýchle linky
Nové príspevky
Nové linky


Copyright Š 2003 by WARGAMING.sk   |  Powered by XOOPS 2.0 ? 2001-2003 The XOOPS Project  |   Design by 7dana.com